Život Prešova
online
online
Exprezident ČSSR Ludvík Svoboda sa narodil pred 120 rokmi
25.11.2015 Celý región
Hroznatín/Bratislava 25. novembra (TASR) - Český generál, politik a štátnik Ludvík Svoboda bol v roku 1968 zvolený do funkcie prezidenta vtedajšej Československej socialistickej republiky (ČSSR). V stredu 25. novembra uplynie od jeho narodenia 120 rokov.
Ludvík Svoboda sa narodil 25. novembra 1895 v Hroznatíne pri Třebíči na Českomoravskej vysočine v dnešnej Českej republike. V roku 1915 nastúpil do rakúsko-uhorskej armády, stal sa účastníkom prvej svetovej vojny a ešte v tom istom roku padol do ruského zajatia. V roku 1916 vstúpil v Kyjeve (dnes Ukrajina) do československých légií. Bol príslušníkom jednotky, z ktorej vznikol 3. československý strelecký pluk Jána Žižku z Trocnova. So svojou jednotkou prešiel v auguste 1920 do Kroměříža po sibírskej anabáze cez Spojené štáty americké, Panamu a prístav Terst (Taliansko). Po skončení vojny pracoval na otcovom hospodárstve.
V roku 1922 ho znovu povolali do armády a stal sa aktívnym dôstojníkom československej armády, v jej hierarchii v rokoch 1922-1931 prešiel viacerými funkciami. Okrem iných bol v tom období i jedným z veliteľov práporu na Podkarpatskej Rusi. V rokoch 1931-1934 učil na vojenskej akadémii v českých Hraniciach, v rokoch 1934-1938 sa stal postupne veliteľom pluku a v čase mobilizácie v septembri 1938 velil pešiemu pluku. Po nacistickej okupácii Čiech sa zapojil do odboja. Po niekoľkých mesiacoch utiekol do Poľska, kde velil vznikajúcej československej zahraničnej vojenskej jednotke v poľskom Krakove, v septembri 1939 aj s vojakmi padol do sovietskeho zajatia. V bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) sa zblížil s československou komunistickou emigráciou, stal sa veliteľom 1. československého samostatného práporu, ktorý sa formoval v meste Buzuluk. Jednotka sa postupne rozrástla na armádny zbor a Svoboda stúpal po rebríčku vojenských generálskych hodností. V auguste 1945 ho vymenovali za armádneho generála.
Po návrate do Československa vstúpil Ludvík Svoboda do politiky ako minister národnej obrany (1945-1950). Podpísal Košický vládny program, organizoval novú Československú ľudovú armádu (ČĽA). Ako minister obrany podporil v roku 1948 februárový puč a krátko po ňom vstúpil oficiálne do Komunistickej strany Československa (KSČ).
Začiatkom 50. rokov 20. storočia, v dobe procesov, keď medzi sebou súperili jednotlivé stranícke mocenské centrá, ho z politiky odstránili. Na jeseň 1952 ho zatkli, v novembri a decembri ho vypočúvala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Zdrvený písal v decembri 1952 československému prezidentovi Klementovi Gottwaldovi list z väzenia, v ktorom ho úpenlivo prosil o milosť: "Nezradil som Vás, ani Stalina, som zničený. So svojimi silami na konci, stojím na pokraji šialenstva. Prosím zabráňte tomu, ak za to stojím". Na Vianoce 1952 ho prepustili. Rehabilitovaný bol v roku 1954.
Po roku 1954 sa pomaly vrátil znova na politickú scénu. Roky bol členom predsedníctva československého parlamentu a podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov. Niekoľko rokov velil vojenskej akadémii, neskôr viedol Vojenský historický ústav.
V období Pražskej jari po abdikácii Antonína Novotného zvolili 30. marca 1968 Ludvíka Svobodu za prezidenta ČSSR ako osobu, ktorá mala nájsť kompromisy medzi dvoma tábormi komunistov.
Vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR hlava štátu Ludvík Svoboda verejne odsúdil. Odmietol vymenovať v auguste 1968 robotnícko-roľnícku vládu, dosiahol rokovania v sovietskej Moskve, ktoré za jeho účasti vyústili do kompromisnej dohody a prepustenia zaistených československých predstaviteľov. Po nástupe Husákovho vedenia v komunistickej strane však podporil proces tzv. normalizácie a konsolidácie spoločnosti na marxisticko-leninských pozíciách.
V roku 1974 prežil Ludvík Svoboda sériu mŕtvic a nebol schopný ďalej vykonávať funkciu prezidenta ČSSR. Odmietol však odstúpiť a tak Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR v roku 1975 prijalo zákon (č.z. 50/1975 zb.), na základe ktorého ho funkcie zbavili (podľa spomienok jeho dcéry Zoe Klusákovej-Svobodovej však Gustáv Husák nechcel prijať jeho demisiu. Zdôvodňoval to tým, že nie je jasné, kto by mohol byť jeho nástupcom a spoločnosť by prijala s nedôverou výmenu prezidenta). Jeho nástupcom sa napokon stal Gustáv Husák.
Ludvík Svoboda sa narodil 25. novembra 1895 v Hroznatíne pri Třebíči na Českomoravskej vysočine v dnešnej Českej republike. V roku 1915 nastúpil do rakúsko-uhorskej armády, stal sa účastníkom prvej svetovej vojny a ešte v tom istom roku padol do ruského zajatia. V roku 1916 vstúpil v Kyjeve (dnes Ukrajina) do československých légií. Bol príslušníkom jednotky, z ktorej vznikol 3. československý strelecký pluk Jána Žižku z Trocnova. So svojou jednotkou prešiel v auguste 1920 do Kroměříža po sibírskej anabáze cez Spojené štáty americké, Panamu a prístav Terst (Taliansko). Po skončení vojny pracoval na otcovom hospodárstve.
V roku 1922 ho znovu povolali do armády a stal sa aktívnym dôstojníkom československej armády, v jej hierarchii v rokoch 1922-1931 prešiel viacerými funkciami. Okrem iných bol v tom období i jedným z veliteľov práporu na Podkarpatskej Rusi. V rokoch 1931-1934 učil na vojenskej akadémii v českých Hraniciach, v rokoch 1934-1938 sa stal postupne veliteľom pluku a v čase mobilizácie v septembri 1938 velil pešiemu pluku. Po nacistickej okupácii Čiech sa zapojil do odboja. Po niekoľkých mesiacoch utiekol do Poľska, kde velil vznikajúcej československej zahraničnej vojenskej jednotke v poľskom Krakove, v septembri 1939 aj s vojakmi padol do sovietskeho zajatia. V bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) sa zblížil s československou komunistickou emigráciou, stal sa veliteľom 1. československého samostatného práporu, ktorý sa formoval v meste Buzuluk. Jednotka sa postupne rozrástla na armádny zbor a Svoboda stúpal po rebríčku vojenských generálskych hodností. V auguste 1945 ho vymenovali za armádneho generála.
Po návrate do Československa vstúpil Ludvík Svoboda do politiky ako minister národnej obrany (1945-1950). Podpísal Košický vládny program, organizoval novú Československú ľudovú armádu (ČĽA). Ako minister obrany podporil v roku 1948 februárový puč a krátko po ňom vstúpil oficiálne do Komunistickej strany Československa (KSČ).
Začiatkom 50. rokov 20. storočia, v dobe procesov, keď medzi sebou súperili jednotlivé stranícke mocenské centrá, ho z politiky odstránili. Na jeseň 1952 ho zatkli, v novembri a decembri ho vypočúvala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Zdrvený písal v decembri 1952 československému prezidentovi Klementovi Gottwaldovi list z väzenia, v ktorom ho úpenlivo prosil o milosť: "Nezradil som Vás, ani Stalina, som zničený. So svojimi silami na konci, stojím na pokraji šialenstva. Prosím zabráňte tomu, ak za to stojím". Na Vianoce 1952 ho prepustili. Rehabilitovaný bol v roku 1954.
Po roku 1954 sa pomaly vrátil znova na politickú scénu. Roky bol členom predsedníctva československého parlamentu a podpredsedom Zväzu protifašistických bojovníkov. Niekoľko rokov velil vojenskej akadémii, neskôr viedol Vojenský historický ústav.
V období Pražskej jari po abdikácii Antonína Novotného zvolili 30. marca 1968 Ludvíka Svobodu za prezidenta ČSSR ako osobu, ktorá mala nájsť kompromisy medzi dvoma tábormi komunistov.
Vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR hlava štátu Ludvík Svoboda verejne odsúdil. Odmietol vymenovať v auguste 1968 robotnícko-roľnícku vládu, dosiahol rokovania v sovietskej Moskve, ktoré za jeho účasti vyústili do kompromisnej dohody a prepustenia zaistených československých predstaviteľov. Po nástupe Husákovho vedenia v komunistickej strane však podporil proces tzv. normalizácie a konsolidácie spoločnosti na marxisticko-leninských pozíciách.
V roku 1974 prežil Ludvík Svoboda sériu mŕtvic a nebol schopný ďalej vykonávať funkciu prezidenta ČSSR. Odmietol však odstúpiť a tak Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR v roku 1975 prijalo zákon (č.z. 50/1975 zb.), na základe ktorého ho funkcie zbavili (podľa spomienok jeho dcéry Zoe Klusákovej-Svobodovej však Gustáv Husák nechcel prijať jeho demisiu. Zdôvodňoval to tým, že nie je jasné, kto by mohol byť jeho nástupcom a spoločnosť by prijala s nedôverou výmenu prezidenta). Jeho nástupcom sa napokon stal Gustáv Husák.
Ludvík Svoboda dožíval svoj život s pocitom krivdy a zatrpknutia. Zomrel v Prahe 20. septembra 1979 vo veku nedožitých 84 rokov. Aj napriek tomu, že na jeho pohreb nebola účasť verejnosti organizovaná, prišli sa s ním rozlúčiť tisíce občanov.
0
www.ZIVOTPO.sk
